Život sa v dôchodcovskom veku sa zďaleka nekončí

V reprezentatívnych priestoroch Zlatej sály Bojnického zámku na sklonku roka odovzdali ocenenia Senior roka 21 dôchodcom zo Slovenska. Tejto cti sa dostalo aj Márii Adamčiakovej zo Spišskej Novej Vsi a Harichovčanovi Tiborovi Hrušovskému. Podujatie už po 6–krát zorganizovalo Občianske združenie Fórum pre pomoc starším.

SPIŠSKÁ NOVÁ VES/HARICHOVCE. Dohodnúť si stretnutie s Máriou Adamčiakovou bolo priam nemožné. Táto seniorka žije aktívne a je plná elánu. Vyše 22 rokov spieva v rôznych speváckych zboroch, dlhoročne pôsobí v zmiešanom speváckom zbore Chorus Iglovia.

Angažuje sa v miestnej organizácii Jednoty dôchodcov Slovenska a pravidelne organizuje túry do blízkeho okolia.

„Kým som bola pracovne činná, mohla som chodiť do hôr len v sobotu. Teraz, keď som na dôchodku, mám pre turistiku vyhradenú stredu. Nechodievam len sama,  niekedy je nás šestnásť, inokedy aj dvadsať. V každom ročnom období, neodradí nás ani silný mráz. Pohyb k životu patrí. Inak sa telo cíti zle, pľúca sú stiahnuté a cievy lenivé. Jeden známy lekár raz povedal, že srdce je pumpa, ktorú treba raz do týždňa poriadne prehnať, tak sa snažím,“ srší optimizmom M. Adamčiaková.

Dodáva, že žijeme pod Tatrami v krásnom prostredí a máme čo obdivovať. Pohľady do kotlín sú nezabudnuteľné.

Divadlo spoza kulís

Takmer polstoročie je život čulej seniorky spätý s divadelným súborom Hviezdoslav v úlohe ekonómky.

„Mama bola ochotníckou herečkou, ja sledujem divadelné hry spoza kulís. Mne to takto vyhovuje, pretože mám trému. Prácu hercov obdivujem. Počas vystúpenia idú s vlastnou kožou na trh. Na javisku sa musia prevteliť do  niekoho iného, čo je veľmi náročné,“ je presvedčená M. Adamčiaková.

Pri rozlúčke sa na chvíľu zamyslí. „Nikdy som nič nerobila pre prestíž. Mám radosť, ak sa môžem so svojimi skúsenosťami podeliť s druhými. Pretože takáto radosť je vlastne o to väčšia a bohatšia.“
Zvyšok času sa čiperná dôchodkyňa venuje záhrade, domácnosti,  čítaniu  časopisov a kníh.

Ľudia ako včely

Tibor Hrušovský od útleho detstva rád kreslil. Každodenný život zaznamenával nielen na papier, ale najmä do letopisov svojich spomienok. Tie sa mu v životnom prúde vynárali z mysle a boli námetom pre jeho tvorbu. Do dreva zachytil mamu pri krosnách, otca odpočívajúceho pod stromom, manželku pri vešaní plienok, deti hrajúce sa s kockami, či hrabačky na lúke.

 „Ľudia, ktorí duševne tvoria, sú ako včely. Letia nad rozkvitnutou lúkou a keď sa im zapáči kvet, zosadnú naň. Do úľa donesú nektár, ktorý nám v podobe medu odovzdávajú a my máme z toho úžitok. Aj my, čo tvoríme, dostávame zo seba všetko to, čo cítime. A verím, že to poteší srdce nejedného,“ vyznáva sa Tibor Hrušovský.
Je členom Klubu neprofesionálnych výtvarníkov v Spišskej Novej Vsi, vystavuje nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku a Poľsku.

Rodnej obci, Harichovciam, daroval 3–metrovú drevenú sochu z lipy nazvanú Nedokončená podkova. „Keď ma múza osloví, tak sa mi pred očami rozvíja film môjho života. Pekné i smutné chvíle. Snažím sa to zachytiť a dielam vdýchnuť dušu,“ uvažuje maliar a drevorezbár.

Za najväčšiu múzu považuje vlastnú manželku, ktorá bola neraz jeho zdrojom ďalších aktivít a  podporovala ho.

Tvorivý duch

Tibor Hrušovský má tvorivého ducha v mnohých oblastiach. Od desiatich rokov si viedol denník a kreslil domčeky v dedine, neskôr sa stal kronikárom obce. Spieval a spolupodieľal sa na založení speváckeho súboru Harichovčan, s ktorým spolu s manželkou pred pár rokmi v Srbsku vystúpili s pásmom slovenská svadba.

Pracoval v rôznych spoločenských organizáciách, za mlada hrával divadlo, čo neskôr pretavil  k obnove divadelných hier s mládežníkmi. Pri 725. výročí vzniku Harichoviec výtvarne spracoval erb z poznatkov, ktoré čerpal z historických prameňov. Je predsedom miestnej jednoty dôchodcov.

Ocenený senior je činný aj vo vysokom veku. Drieme v ňom myšlienka vyrezať nové dielko, ktorého obraz má pred očami.

„26. januára 1945 o štvrtej ráno sme sa s mamkou vracali po dvojdňových bojoch za 2. svetovej vojny domov z pivnice. Mamka mala na pleciach veľkú nošu, ja, 7-ročný chlapček, sa držím maminej sukne. Brodíme sa polmetrovým snehom k nášmu rozbitému domu. Nakreslil som na tento námet veľa obrázkov, chcem sa do toho pustiť čím skôr,“ uzatvára T. Hrušovský.

Tibor Hrušovský. Do dreva zachytáva vlastné životné okamihy. Foto: ešl